Stefan Danailov: Žil som, hoci dobre nevidím

Obsah:

Stefan Danailov: Žil som, hoci dobre nevidím
Stefan Danailov: Žil som, hoci dobre nevidím
Anonim

Charizmatický bulharský herec Stefan Danailov, obľúbenec generácií Bulharov, mal vlani v decembri 73 rokov, no už druhý rok po sebe oslavoval narodeniny sám, bez manželky Márie, ktorá zomrela rok a pol pred

V poslednom čase sa Stefan Danailov zdržiava viac doma, pretože po ťažkej chorobe z leukémie si musí dávať veľký pozor na svoje zdravie. Hviezda „Každý kilometer“si málokedy dovolí rozprávať o svojom osobnom živote a je úplne uzavretá v sebe. „Predtým som ľudí nehľadal, Maria to riešila, komunikovala s našimi priateľmi,“hovorí Danailov úprimne.

Legendárny herec, ktorý je pedagógom na divadelnej akadémii „Krastyo Sarafov“, tiež prezradil, že je pre neho ťažké porozumieť súčasným študentom, pretože odmietajú čítať knihy a radšej ostávajú pred počítačmi. deň."Majú túžbu, ale duchovnosť sa stratila," verí hviezda. Lambo neskrýva, že sa už cíti na svoj vek, keďže sa už necíti tak energicky ako predtým.

„Skvelý človek, milujúci, čestný, priamy, veľmi miluje svojich študentov a dáva to najavo. Dáva, krieda, s korenistým jazykom. Je to skvelý človek…“, opisujú ho jeho študenti.

Vyliečil sa skvelý herec z boja s vážnou chorobou? Ako sa pripravuje na nové stretnutia s divadlom a jeho ľuďmi. Bývalý brat Sergej z televízneho seriálu „Každý kilometer“v otvorenom rozhovore s „Doktorom“neskrýva, že jeho zdravie je stále krehké, že stále nevidí dobre a že radšej neopúšťa svoj domov.

Pán Danailov, ste človek s veľkým zmyslom pre realitu - pochádza to z rodiny alebo je to samouk?

- Je to dané! Vedieť, ako veľmi si veriť, je veľká vec. Inak je to desivé – v jednej chvíli sa rozhodnete, že ste všetko, a keď spadnete z výšky, neviete, kto ste a kde ste. Nedávno som povedal vášmu kolegovi, že v mojej mladosti bolo veľmi ťažké, aby niekto bol uznaný za hviezdu, a teraz s tým hviezdomari nemajú nič spoločné. Pod a nad cestou máme roje hviezd - každá tretia je u nás skvelá.

Nerád hovoríš o sebe ani o chorobách…

- Dosť často, predtým aj teraz, ma blízki ľudia nadávajú, že robím veľa vecí – divadlá, feťáci, filmy, predstavenia. Pracoval som nepretržite, s potešením som rozdával svoju energiu a myslel som si, že robím niečo dobré pre ľudí, ktorí na mňa odpovedali s nevyčerpateľnou láskou. Už taká nemôžem byť, preto sotva komunikujem.

Každý z nás si myslí, že bude navždy zdravý. V skutočnosti predtým, ako mi objavili leukémiu, som nikdy nebol chorý. Málokedy ma prechladnutie, a aj to „chytené“, nechalo deň-dva doma. Keď ste mladí, nemáte čas ochorieť. Nerozmýšľal som nad tým, či vediem zdravý životný štýl, pamätám si, že som jedol aj neskoro večer – môj život herca predlžuje deň, nestíham obedovať a večerať. Tiež čokoľvek bolo dostupné v hoteloch, na pľaci, to jedli všetci moji kolegovia, nielen ja. Ale v priebehu rokov

prišli aj moje zdravotné problémy

V poslednom čase však žijem. Mám problémy s očami, zle vidím, už nie som ten človek ako pred 10 rokmi - usmievavý, veselý, ako ma ľudia poznajú. Chémia, ktorú mi nasadili, ma veľmi zasiahla… Modlím sa k Bohu, aby mi trochu uvoľnil slučku, aby som nemala každý deň nejaký problém, že ma niečo bolí. Mám narušený imunitný systém a neustále sa musím niečím chrániť, aby som sa nenakazil. Nepáči sa mi tento môj život…

Porazili ste zákernú chorobu, ale nie smrť – tá zasiahla osobu, ktorá je vám najbližšie…

- Máriu a mňa spájalo veľa hlbokých a skutočných vecí. Pre mňa nebola len manželkou, bola tou osobou, ktorá pri mne vedome stála, osobou, ktorá ma vždy vo všetkom bezvýhradne podporovala. Jej bolesť si ponesiem v srdci po zvyšok svojho života.

Čo si najčastejšie pamätáš zo svojich „zdravých“rokov?

- Moji rodičia a ja sme bývali na ulici „San Stefano“v centre mesta. Veľa priateľov, príbuzných, neznámych ľudí ma zastavilo na ulici aj po mojom prvom vystúpení vo filme „Stopy zostávajú“v roku 1956 – bol som na seba veľmi hrdý. Potom, keď som bol v kasárňach, šiel som sa hlásiť na históriu, ale herec Ivan Kondov, ktorý bol už manželom mojej sestry, ma prinútil vyskúšať VITIZ. A stalo sa - boli to pekné roky, mám nádherné spomienky, napokon, žil som veľmi šťastne…

Vrátili ste sa na scénu po viac ako ročnej neprítomnosti…

- Som späť,

vystrašený, ako ma diváci prijmú

Toto predstavenie hrám už 12 rokov, no bojím sa, ako dlho mi vydržia sily. Dlho som nebola na pódiu a neviem, ako zakryjem salón. Nechcem sklamať ich očakávania, inak som veľmi rád, že ma ľudia chcú a stále ma bavia. Vždy som bol energický, emotívny človek, teraz mi nešikovnosť trochu prekáža.

Ste kompromitujúca osoba?

- Áno, robil som a robím kompromisy. Ľahko mi unikne mimochodom vyslovené slovo alebo zámerne vyvolaná urážka. Na nikoho sa nehnevám – v živote aj v politike sa nájdu ľudia, ktorí ma napadli dosť neférovo. Vždy som im odpustila, taká je moja povaha. Teraz, keď Mária odišla z tohto sveta, sa trochu stretávam a trochu sa rozprávam s ľuďmi. Aj keď som obklopený množstvom kvalitných ľudí - dobrí lekári, málo, ale dobrí herci, mám priateľov aj v parlamente.

Nezanedbávajte prevenciu

„Sú tisíce Bulharov s rakovinou. A tých, ktorí majú môj typ choroby, krvi, s leukémiou, je strašne veľa. Toto ma veľmi znepokojuje. Dokonca si dovolím rozprávať sa so svojimi študentmi o tejto chorobe, pýtať sa ich, vyžadovať od nich pravidelné testy, pretože už viem, aké je to zákerné - práve keď si myslíte, že ste v najlepších silách a zdraví, zrazu Ukázalo sa, že nemôžete vstať z postele, že nemáte silu pohnúť nohou alebo rukou. To sa stalo aj mne - vraj nádcha, vraj antibiotiká, raz, dve, no nič, nemala som silu udržať šálku čaju. Prestal som aj jesť, celý čas som sa cítil ospalý. Je dobré, že mi lekári nezabudli kompletne vyšetriť krv – tak objavili leukémiu,“zdieľa s obavami, ale aj nádejou, že zákerná choroba si prestane brať toľko obetí Lambo.

Odporúča: