Záhadné choroby politikov

Obsah:

Záhadné choroby politikov
Záhadné choroby politikov
Anonim

Autor tejto štúdie, ktorá sa zmenila na knihu, ktorá už vyšla v mnohých krajinách, je skutočným profesionálom v politike aj medicíne. Reč je o Davidovi Owenovi, ktorý bol v rokoch 1977-1979 ministrom zahraničia v labouristickej vláde Jamesa Callaghana v Anglicku. Následne si založil vlastnú stranu, a keď sa v roku 1992 stiahol z aktívnej politiky, získal titul Lord. Sedem rokov predtým, ako bol začiatkom 60. rokov zvolený do parlamentu, David Owen pracoval ako lekár v prestížnej londýnskej nemocnici na brehu Temže - priamo oproti budove parlamentu

Avšak sotva vám napadlo, že niečo také ako choroba z povolania politikov môže existovať. David Owen venuje veľkú pozornosť tzv Syndróm arogancie. Pojem, ktorý pozná len málo ľudí, pochádza zo starogréckeho „hubris“a označuje nadmerné sebavedomie, asertivitu, neznášanlivosť kritiky, vieru vo vlastnú neomylnosť a takmer božský zámer.

Všetky tieto vlastnosti nie sú vôbec pozitívne, ale do akej miery ich možno kvalifikovať ako chorobu?

„Arogantný syndróm je vo vede relatívne nový pojem a ešte nebol definitívne uznaný ako choroba. Ale dúfam, že sa to stane. Je to už päť rokov, čo o tomto syndróme píšem v odborných lekárskych časopisoch, vydávam knihy, vediem prednášky, píšem ďalšie a ďalšie materiály na túto tému. Preto sa stáva predmetom vedeckých diskusií v lekárskych kruhoch na čoraz vyššej úrovni. Stále nechávam otvorenú otázku, či je syndróm arogancie choroba alebo nie, ale je to syndróm moci, je to to, čo filozof Bertrand Russell nazval „opojenie mocou“. Pre niektorých ľudí sa stáva nevyhnutným spoločníkom moci. Musíme o nej vedieť, musíme zbystriť pozornosť pri každom prejave jej prvých príznakov. Lebo politici tým často trpia, povedal by som, že dosť často. Rovnako ako všetci tí, ktorí majú moc – obchodníci, finančníci, dokonca aj vyšší vojenskí dôstojníci."

Roosevelt trpel detskou obrnou a Brežnev demenciou

„Politici ochorejú rovnako ako my obyčajní smrteľníci – hovorí Lord Owen v rozhovore – a nemali by sme ignorovať skutočnosť, že sú skôr starší ako mladí“. Trpeli rôznymi chorobami – napríklad Franklin Roosevelt ochorel na detskú obrnu, a preto strávil celé prezidentské obdobie na invalidnom vozíku. Táto choroba však prakticky neovplyvnila jasnosť mysle a jeho schopnosť rozhodovať sa. Čo sa nedá povedať o chorobe „senilného“sovietskeho vodcu z prvej polovice 80. rokov, ktorá silne ovplyvnila stav krajiny – hovoríme o Brežnevovi. Lord Owen venuje jednu kapitolu vo svojej knihe obom témam.

Hitler bral arzén, amfetamíny, kokaín…

„Arogancia“a „Odplata“– tak nazval britský historik Ian Kershaw dve zo svojich kníh o Hitlerovi. Okrem „arogancie“však Hitler dal lekárom mnoho dôvodov pochybovať o jeho zdraví – fyzickom aj psychickom. „Ku koncu svojho života, krátko pred samovraždou, vzal Hitler obrovské množstvo rôznych, vrátane a mimoriadne extravagantné prípravky, ktoré v žiadnom prípade nemohli ovplyvniť jeho zdravie – hovorí David Owen. - Počítajúc do toho. arzén, amfetamíny, kokaín atď. tablety plynovej masky, ktoré obsahovali malé dávky strychnínu a atropínu. Okrem iného sa u neho prejavila Parkinsonova choroba – neustále sa mu triasla ľavá ruka a od roku 1943 mal poruchu reči. Zaujímavé však je, čo sa stalo o desaťročie skôr – v 30. rokoch minulého storočia. Je celkom zrejmé, že už vtedy sa u neho extrémne rozvinul Hubrisov syndróm. Toto neotrasiteľné sebavedomie mu umožnilo uchvátiť celý nemecký ľud. Nesmieme zabúdať, že sa dostal k moci demokratickými voľbami a až potom sa u neho vyvinula paranoja a krutosť,“dodal Owen.

Stalinova patologická paranoja

Keď príde na paranoju, myseľ sa obráti na iného diktátora - Stalina - najprv spojenca a potom zaprisahaného nepriateľa Hitlera. Mal problémy so srdcom, mal artériosklerózu, ale hlavnou stalinistickou chorobou bola podľa Owena, samozrejme, paranoja. „Táto jeho paranoja narastala viac a viac a postupom času bolo veľmi ťažké s ním komunikovať,“vysvetľuje lord Owen. - V tej či onej miere je paranoja vlastná každému z nás, ale za Stalina to definitívne dosiahla patologickú úroveň. Bol mimoriadne podozrievavý ku všetkému, vrátane a k lekárom. Dôveroval len svojmu asistentovi Poskrebyševovi, v minulosti zdravotníkovi, ktorý mu predpisoval všelijaké tablety a elixíry. Paranoja bola pravdepodobne vždy jeho súčasťou, ale rozvinula sa a stala sa obzvlášť viditeľnou po atentáte na Kirova v roku 1934.“, myslí si Owen.

Kennedy trpel ochorením obličiek

Kennedy zatajil pred verejnosťou vážnu chorobu obličiek – Addisonovu chorobu, hoci mu spôsobovala strašné bolesti, pred ktorými sa zachránil pomocou narkotík. A to sa mu aj podarilo – v správnych chvíľach z neho skutočne žiarila mladosť a zdravie. V tomto zmysle sú charakteristické najmä jeho televízne debaty s Richardom Nixonom počas prezidentských volieb v roku 1960. Nixon bol spotený, bledý, vyčerpaný a ukázal sa ako jasný porazený proti dobre vyzerajúcemu bronzovému Kennedymu. Nikto si však neuvedomil, že táto bronzová pigmentácia kože je príznakom Addisonovej choroby. Kennedy porazil Nixona tesným rozdielom a mnohí veria, že keby bol vtedy otvorený a čestný, keby priznal svoju chorobu, sotva by vyhral voľby.“

Jeľcinove srdcové záchvaty

Prvý ruský prezident Boris Jeľcin svoje choroby neskrýval – všetci písali o jeho infarktoch a operácii srdcového bypassu. Oveľa väčšie obavy než toto však vyvolávala jeho závislosť od alkoholu. Owen sa však domnieva, že k exacerbácii alkoholizmu došlo preto, že nitroglycerín prestal na Jeľcina pôsobiť. To však nakoniec vážne neovplyvnilo jeho schopnosť viesť krajinu. „Dobre si pamätám na toto obdobie, keď bol v skutočnosti ťažkým alkoholikom a mal som vtedy možnosť stretnúť sa s ním a vypočuť si jeho prejav na recepcii v rezidencii britského premiéra. Podujatie bolo pre novinárov uzavreté. Bola to stručná, veľmi jasná a presná analýza problémov, ktorým Rusko a svet v tej chvíli čelí,“pripomenul Owen. – Ten chlap mal v hlave pravdu, pamätám si, že som si to vtedy povedal. Pravda, do istej miery si poškodil vlastný imidž, keď začal opitý dirigovať orchester v Berlíne. Rusom sa takéto správanie nemohlo páčiť a práve v tomto kontraste s Putinom, ktorý umne obnovil v masovom povedomí svojho ľudu obraz vodcu obnovujúceho národnú hrdosť a veľkosť Ruska. Možno to bolo do určitej miery nevyhnutné, ale som presvedčený, že Jeľcin sa zapíše do dejín ako muž, ktorý urobil radikálny obrat v dejinách Ruska a postavil ho na cestu trhovej ekonomiky a demokracie. To si vyžaduje odvahu a odvahu, táto cesta nebola vôbec jednoduchá a to je to, čo Jeľcinov odkaz zostane."

Odporúča: