Dora Prangajiska: Nikdy nie je neskoro zmeniť svoj život

Obsah:

Dora Prangajiska: Nikdy nie je neskoro zmeniť svoj život
Dora Prangajiska: Nikdy nie je neskoro zmeniť svoj život
Anonim

Dora Prangadzhiyska je psycho-fyzikálna terapeutka, ktorá sa špecializuje na neoreichiánsku analytickú psychoterapiu. Ešte pred štyrmi rokmi pracovala v štátnej správe a keď pri výmene jednej z vlád prišla o prácu, skončila v takmer depresívnom stave na terapeutickom gauči ako klientka Madeleine Algaffari. Dnes je jej asistentkou a je úprimne vďačná za mnohé ťažké chvíle v jej živote, pretože je presvedčená, že za všetko dobré, čo sa nám prihodí, sme už v minulosti zaplatili.

Pani Prangadzhiyska, váš život sa začal ťažkosťami, povedzte nám o nich trochu viac

- Hneď po narodení ma dali na adopciu. Predtým, ako som začal robiť psychoterapiu, som nikdy neuvažoval o tom, že takáto udalosť má určujúci význam pre charakter človeka a je vedúcim faktorom počas celého jeho života. Počas prvých mesiacov života sa dieťa identifikuje s matkou – nechápe, že ide o rôzne veci a odlúčenie od nej je oddelením celku, ktorý novorodenec prežíva ako smrť.

Skorá deprivácia (odlúčenie od matky) spôsobuje dieťaťu silnú traumu,

súvisí so strachom z odmietnutia a opustenia. A bez ohľadu na to, ako skoro bol adoptovaný, nesie si túto traumu po celý život a odráža sa na vzťahoch s okolím. Táto rana zostáva v pamäti tela a ľudia, ktorí ju zažili, sa nevedome vyhýbajú situáciám odmietnutia a opustenia v ďalších fázach svojho života.

Ako táto raná trauma ovplyvňuje životy opustených detí?

- Adoptované deti si nevedome budujú falošné JA. Aby sa ochránili pred opätovným opustením, stávajú sa mimoriadne láskavými a vnímavými, chcú a snažia sa vyhovieť každému, pretože sa za tým skrýva paralyzujúci strach z odmietnutia. Zdá sa, že tieto deti strácajú schopnosť vyjadrovať svoje pocity, najmä negatívne. Celá táto snaha byť lepším ako zlé dieťa, ktoré mama opustila, si vyžaduje obrovské množstvo energie.

Pocit bezpodmienečnej lásky u adoptovaných detí neexistuje

Nepoznajú lásku „Napriek“, ale milujú „Pretože“– neveria, že budú milovaní, aj keď sú niekedy nezbední a nesprávni, ale preto, že sú dobrí a usilovní. Preto všetka ich energia smeruje k tomu, aby nesklamali, potešili, rozdali sa. Ďalšia časť adoptovaných detí sa správa odmietavo, čo je však opäť vyvolané ich šialeným strachom z odmietnutia a takto skúšajú svet, či ich naozaj miluje, hoci sú zlé.

Ako ste sa vyrovnali s touto traumou a jej následkami?

- Svoj život delím na dve etapy – pred začatím osobnej terapie a po nej. U ľudí, ktorí sú odovzdaní na adopciu, ako aj u tých, ktorí mali do konca prvého roka fyzicky alebo emocionálne neprítomnú matku, je odsúdenie spečatené

Nezaslúžim si to, pretože keď ma raz opustili, potom si to už nezaslúžim

Táto osoba má počas svojho života ťažkosti prejaviť slabosť, požiadať o pomoc, podriadiť sa, ale s dôverou a skutočnou pokorou, nie rezignovane. Sebaúcta je extrémne nízka a spásu hľadá v intelekte, ktorý ho nikdy neopustí a veľa, čo intelektuálne dosiahne, mu pomáha prekonať tú veľkú prázdnotu spojenú s „nie som hoden“. V procese terapie som sa naučila milovať samu seba, stále viac dôverovať sebe a druhým, prosiť o pomoc a stále viac veriť, že si ju zaslúžim.

Predtým, ako som začala s osobnou terapiou, nechcela som vedieť nič o svojich biologických rodičoch, bola som urazené dieťa, aj keď som mala 40 a bola som presvedčená, že sú to ľudia, na ktorých mi nezáleží pokiaľ som ich nehľadal počas môjho 40-ročného života. Ide však o racionálne vysvetlenie, výplod mysle, ktorý slúži na ochranu pred dominantným strachom z opakovaného odmietnutia, čo je pre adoptovaných mimoriadne desivé. Dnes ich nielenže neobviňujem, ale cítim vďačnosť za to, že som na tejto zemi a dýcham kvôli nim.

Ako ide váš život po adopcii?

- Bol som adoptovaný a žil som v Lukovite. Moji rodičia boli veľmi obyčajní ľudia, ktorí mi dali veľa, čo sa týka ich pochopenia, a to si veľmi vážim. Otec bol však alkoholik a mamu predo mnou občas bil. Nikdy som sa nevnímal ako obeť, no dnes si uvedomujem, koľko to škodí psychike dieťaťa. Deti, ktoré vyrastali v dysfunkčných rodinách s alkoholizmom a násilím, zažívajú štyri základné pocity z toho, čo sa deje, a tými sú vina, strach, hnev a hanba, ktoré ich sprevádzajú počas celého života.

Moja matka zomrela, keď som mal 20 rokov a krátko na to môj otec priviedol domov ženu, ktorá mala desať detí žijúcich v rôznych domoch. Prišli v rôznych časoch a náš dom sa stal miestom, kde sa už necítil ako doma. Dlhé roky som sa naňho urážal aj hneval, cítil som sa vinný za to, že som sa naňho hneval, až kým som si neuvedomil, že sila je v tom, že dokážem odpustiť rodičovi a pochopím, že toto je jeho zdroj a keď sa rozlúčite s obvineniami proti on, až potom vyrastieš a staneš sa zrelým dospelým.

A váš záujem o psychoterapiu?

- Vždy som chcela študovať psychológiu, no z rôznych dôvodov mi to nevyšlo. Vtedy som mal vysvetlenie, dnes už viem, že sa to nestalo jednoducho preto, že vtedy som ešte nebol pripravený na túto voľbu, pretože psychoterapia nie je len povolanie, ale cesta, ktorá si vyžaduje emocionálnu a duchovnú zrelosť. Pracoval som na jednom z našich ministerstiev a keď sa zmenila jedna z vlád, prišiel som o prácu. Vtedy som bol na vtedajšiu pani riaditeľku nesmierne nahnevaný, no dnes si uvedomujem, ako veľmi mi pomohla, pretože tým, že ma vytlačila z okraja priepasti, ma prinútila stretnúť sa so sebou samým, veriť si, ísť na úplne novú cestu a premeniť mimoriadne odvážny a odvážny sen na realitu. Som vďačný Madeleine za to, že ma sprevádza a pomáha mi v tomto raste. Vo veku 40 rokov som urobila obrovskú zmenu v sebe a vo svojom živote a naozaj chcem inšpirovať vieru v ženy tohto veku, ktoré sedia v kancelárii oproti mne a myslia si, že po 40 je život monotónna existencia. Prial by som si, aby tomu verili

každá časť života, ktorú dostanú, môže byť úplne novým začiatkom

Nechať svoje deti vyrásť, obrátiť pozornosť na seba, veriť v kvality, ktoré každý z nás prináša, v nevyčerpateľný potenciál a svoje vlastné schopnosti. Áno, som presvedčený a som dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro zmeniť svoj život a nájsť to, čo dáva nový zmysel svetu okolo teba a robí ťa šťastným.

"Jednota protikladov - zem a nebo, oheň a voda, zem a more, láska a nenávisť… Dualizmus je súčasťou našich životov, ale nič nemôže existovať bez svojho protikladu."

Odporúča: